Samovražda

Autor: Ulrika Lejnarová | 8.10.2012 o 12:24 | (upravené 8.10.2012 o 12:55) Karma článku: 6,08 | Prečítané:  924x

Dnešná noc bola hrozná, po otrave jedlom som sa ráno zobúdzala celá dolámaná, s  rozpáleným hrdlom od žalúdočnej kyseliny. Bolesť brucha ešte úple neustúpila, ale nakoniec som sa rozhodla, že radšej pôjdem na kurz čínštiny, hoci som si nevedela celkom predstaviť, ako budem s takým uboleným hrdlom rozprávať. Keď som po kratšej prechádzke konečne vošla do metra, opäť sa ma zmocnili mdloby. Napadlo ma, či by som radšej nemala ostať doma, čo ked cestou taká dehydratovaná, bez štipky energie v tele ešte niekde odpadnem?

Vlak už čakal pristavený, stačilo len nasadnúť, keď v tom sa opäť ozvala tráviaca sústava, a tak som si radšej ešte "šla odskočiť".

Cestou späť k nástupišťu som zbadala ženu výrazne gestikulujúcu rukami, na čínske pomery dosť neobvyklé. V panike niečo vysvetľovala druhej žene oblečenej v uniforme, pravdeopdobne zamestnankyni metra. Rukou pritom ukazovala na koľaje. V sekunde mi bolo všetko jasné. Žena sňala z hlavy čapicu.  Pozrela som sa na koľajnice, zrak som ani poriadne nezaostrila, radšej som ani nechcela poriadne vidieť, čo sa deje. Tak 20 až 30 metrov od seba som v rýchlosti zahliadla obrysy ležiacej postavy. Tunel sa náhle rozsvietil od reflektorov prichádzajúceho vlaku, v diaľke sa vynorila jeho predná časť. Žena vedľa mňa začala zúfalo kývať čapicou na vodiča, aby zastavil.

Nedokázala som sa už dalej prizerať, do očí sa mi hrnuli slzy a utekala som preč. Podvedome som vedela, že nemá šancu, vlak bol príliš blízko. Neviem, aký dlhý čas ubehol, či sekunda, dve, tri, keď som zrazu začula tupý  náraz. Prepukla som v srdcorevúci plač, jediné, čo som chcela, bolo dostať sa von, preč z toho strašného miesta. Vybehla som hore schodmi. Bolo mi strašne ľúto toho úbožiaka, čo sa takto rozhodol skončiť svoj život. Na chvíľu ma prekvapilo, že tak plačem kvôli niekomu, koho som ani nepoznala. Okoloidúci Číňania, sa na mňa začudovane pozerali, nechápali, čo sa mi stalo, o nehode ešte nevedeli. A možno aj keby vedeli, moja reakcia by ich aj tak udivila.

V duchu som sa pýtala samej seba, prečo som to musela zažiť, prečo som sa práve dnes musela otráviť jedlom a ísť do školy neskôr než zvyčajne, prečo som nenasadla do pristaveného vlaku, a prečo som to vlastne hneď  nevzdala a nevrátila sa domov hoci mi bolo zle? Príliš veľa prečo, ale asi to bol osud a mala som byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

O samovraždách som už neraz čítala v novinách, či o nich počula v televízii, či dokonca od známych. Tuším, že som aj nejakú videla zo záznamu, keď sa nejaký blázon pokúsil opäť prekonať jeden z  krkolomných svetových rekordov. Avšak vidieť to naživo je niečo úplne iné, zvlášť keď viete, že ste totálne bezmocný a  nemáte žiadnu šancu tomu akokoľvek zabrániť.

Je mi ľúto, že na tomto svete sú ľudia, ktorí si radšej vyberú smrť ako život. Niekedy je človek k takémuto činu dohnaný neliečenou psychickou chorobou, častokrát si však život vezmú ľudia, ktorým sa nakopili osobné, majetkové či iné problémy, ktoré sa podľa ich mienky nedajú riešiť.

Keď o tom tak premýšľam, spáchať samovraždu je dosť zbabelé riešenie, je to určite ľahšie než znášať nepriaznivé životné okolnosti, bolesť zo starty lásky, či inú nepriazeň osudu. Avšak prečo si vybrať takéto riešenie len preto, že sa nám zdá byť najľahšie v danej situácii? Nechcem si ani  predstaviť, ako samovražda partnera, dieťaťa, rodiča, či blízkeho priateľa zapôsobí na pozostalých, a akú spúšť v nich zanechá, keď už pre mňa to bol hrozný zážitok, hoci som dotyčného ani nepoznala.

Aj tie najväčšie krízy sa väčšinou časom dajú prekonať a človek je skôr či neskôr opäť schopný tešiť sa zo života. Týmto chcem poprosiť všetkých, ktorí majú poslednou dobou samovražedné myšlienky, nech vyhľadajú odbornú pomoc. Depresie sú liečiteľné, pokiaľ si ich priznáme a odborník nás je schopný naučiť sa pozerať sa na problémy a aj na život z nového, optimistickejšieho uhla pohľadu. Ak už nemyslíme na seba, myslime aspoň na životy našich blízkych, na výčitky, bezmocnosť a smútok, ktoré v ich duši zanecháme.

Zomrieť je ľahké, avšak žiť si niekedy vyžaduje odvahu. Dúfam, že ju v sebe nájdete.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?