Kto prvý hodí kameňom

Autor: Ulrika Lejnarová | 19.7.2008 o 10:58 | Karma článku: 11,62 | Prečítané:  2870x

Zinat (meno je pozmenené) bola pekná žena kyprejších tvarov, čosi po tridsiatke. V jej orieškovohnedých očiach plných vitality sa zčasu na čas mihol akýsi zvláštny šibalský výraz. Nalakované nechty, mejkap, perfektný účes či pekné oblečenie boli očividné známky toho, že jej jej zovňajšok nebol ukradnutý. Robila na mňa sympatický dojem a po pár týždňoch som si ju vcelku obľúbila. Jedného dňa sa však situácia zmenila.

Zinat mala desaťročnú dcéru. Raz cez prestávku prišla reč nato, či by nechcela mať viac detí. Veď ešte nie je až taká stará. Odvetila, že potom čo sa pred pár rokmi rozviedla, nemala žiadneho priateľa a ani žiadneho nechce. Sama je vcelku spokojná.

Vzápätí podotkla, že mohla mať viac detí, keďže bola niekoľkokrát tehotná. S mužom ale usúdili, že jedno dieťa je dosť, a tak šla zakaždým na potrat, dokopy sedemkrát. Hovorila nám to, akokeby to bola bežná vec so svojím typickým jemným úsmevom na perách. Dodala, že jeden potrat podstúpila až v šiestom mesiaci tehotenstva, opäť s úplne bezstarostným hlasom za bieleho dňa, hocikto ju mohol počuť.

Spolužiačka, ktorá sa zúčastnila rozhovoru položartom-polovážne poznamenala, že to je takmer vražda.

V prvej sekunde som bola v šoku, potom mnou prebehla vlna odporu ba až zhnusenia. Zinat v mojich očiach klesla až na samé dno. „Ako preboha mohla urobiť čosi takého, a čo viac, prečo o tom hovorí takým tónom, akokeby to bola tá najbanálnejšia vec pod slnkom?“ prehnalo sa mi mysľou. Po pár sekundách som sa vzchopila a opäť som sa zapojila do rozhovoru.

”A to v Iráne nie je protizákonné?“

„No je, ale všetko sa dá zariadiť, ak vieš za kým máš ísť.“ Viac sme sa už na túto tému nebavili. 

Na hodinách sme sedeli vedľa seba, a tak sme občas diskutovali o domácich úlohách a podobne. No v mojom vnútri som si Zinat zaškatuľkovala do priehradky s nápisom „ľudia od ktorých si treba držať odstup“. 

Po pár mesiacoch sme sa predsa len zblížili, už si ani nepamätám, ako a kedy to začalo.Zinat ma párkrát pozvala k sebe domov, chodili sme zčasu na čas na prechádzky. Zistila som, že je príjemná spoločníčka. Hovorila mi o Iráne a ich prísnom režime, ktorý z celej duše nenávidela. Vydržala som ju počúvať celé hodiny. 

Otec jej vždy hovorieval, aby sa vydala až po skončení vysokej školy, aby jej manžel nezakázal študovať. V Iráne totiž môže žena študovať iba s manželovým súhlasom.Samozrejme, že otca nepočúvla a stalo sa, čo predpovedal. Muž jej oznámil, že zarába dosť a nariadil jej, aby ostala doma. 

Na moje prekvapenie som po čase zistila, že Zinat je nesmierne obetavá osoba. Viackrát mi pomohla aj na úkor vlastného pohodlia.V zime som sa prihlásila na jazykovú školu. Bývala som osem kilometrov od centra a autobusy jazdili po večeroch dosť sporadicky, takže po skončení vyučovania som musela čakať dve a pol hodiny na najbližší spoj. Pri obede som sa Zinat posťažovala na moju nezávideniahodnú situáciu a ona sa ponúkla, že po mňa príde autom. Trikrát po sebe ma zviezla do školy a po skončení vyučovania ma prišla vyzdvihnúť. Nič zato nechcela. Bolo mi to už trápne, a tak som začala chodiť domov o pol hodiny skôr, aby som stihla autobus.

Jedného dňa keď sme sedeli v triede, sa reč opäť zvrtla na Zinatine potraty. S jej obvyklým úsmevom nám z ničoho nič povedala, že ju manžel kopol do brucha, keď bola tehotná. Dva týždne mala neznesiteľné bolesti, až nakoniec bola nútená ísť na potrat. Bola už v šiestom mesiaci. Náš 19-ročný spolužiak si myslel, že zle počul, a tak sa jej spýtal, čo povedala. Vysmiata mu zopakovala celú príhodu. Chudák chlapec jej opätoval úsmev, teda to bola skôr akási vynútená grimasa a rýchlo odišiel z miestnosti. Bolo to nad jeho chápanie. A pravdupovediac aj nad naše.“A to si nešla na políciu a neudala ho?”opýtala som sa.“Čosi! V Iráne? Maj rozum. Ešte by som mala problémy, že žalujem na manžela.”

Pochytil ma pocit zlosti i bezmocnosti, že také čosi je ešte stále realitou v mnohých krajinách. Zároveň mi jej prišlo ľúto, no nechápala som jej úsmev. Ako je možné, že si z toho vôbec nič nerobila?Neviem ako to bolo s jej ďalšími potratmi, nikdy som sa jej nato nepýtala. Možno ju k tomu donútil manžel či okolnosti, možno to chcela sama.  

Jej úsmev som si dlho nevedela vysvetliť. 

Pred pár týždňami som mala možnosť rozprávať sa s utečencom z Iraku. Hovoril ako v Bagdade pracoval ako inžinier pre istú americkú spoločnosť. Raz vybuchlo auto priamo pred ich firmou. Explózia poškodila aj jeho vlastné auto, ktoré stálo zaparkované obďaleč. Najprv mal panický strach, keď počul o nových atentátoch, neskôr sa už iba smial. ”Nemohol som inak. Smial som sa z toho, inak som to nevedel spracovať,” spomínal. 

Rozmýšľam, či to nebolo podobné aj so Zinat. Niektoré traumatické zážitky sú možno až také silné, že človek už nedokáže ani smútiť, a tak sa z nich iba smeje.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Muž žijúci so ženským srdcom. Najťažšia bola rekonvalescencia

Transplantácia orgánov sa ukazuje ako otázka niekoľkých rokov. Vhodné srdce pre Jana Škrlanta sa však našlo už po šiestich týždňoch.

ŠPORT

Legenda Merckx o Saganovi: Súperi mu len nahrávajú

Merckx nevidel na MS poriadne preteky.

BRATISLAVA

Rušiť gymnáziá, prihlasovať ľudí? Kandidáti povedali, čo chcú s Bratislavou

V SME Naživo diskutovali Ftáčnik, Frešo, Droba a Kusý.


Už ste čítali?