Keď nieto slov útechy

Autor: Ulrika Lejnarová | 29.2.2012 o 16:42 | (upravené 29.2.2012 o 16:53) Karma článku: 7,09 | Prečítané:  516x

Sedí vedľa mňa za stolom a nesmelo sa na mňa usmieva. Dívam sa na ňu, na jej tmavé oči, na hlavu pokrytú čiernym závojom. Netuším, či mi bude rozumieť, avšak vidím, že by so mnou chcela rozprávať, a tak nadväzujem rozhovor. Pýtam sa jej, kde býva, či sa učí po švédsky a mnoho ďalších ”tradičných” otázok.

Lámanou švédčinou mi odpovedá, niekedy musím otázku pomaly zopakovať, kým ma pochopí. Dozvedám sa, že má osem detí, a že býva vo štvrti Dalbo. Zaujíma ma, či má dostatočne veľký byt. Má iba jednu izbu. Prekvapene sa jej pýtam, ako sa tam všetci pomestia.

Nechápe.

Vetu opakujem veľmi pomaly, stále sa tvári nechápavo, akosi rozpačito. Okolo prechádza môj známy zo Somálska, ktorý vie celkom slušne po švédsky, a tak ho prosím, nech mi kúsok pomôže s prekladom.

Vo Švédsku je sama, deti nevidela uz štyri roky, sú stále v Somálsku.  V očiach sa jej pri tých slovách zračí hlboký smútok, ba až bolesť.

Rada by som ju potešila, ale akosi všetko, čo mi napadá znie príliš fádne, povrchne.

 

Opäť sedím pri tom istom stole, tentokrát vedľa somálskeho muža. Prišiel na naše pondelkové stretnutia na Červenom kríži, aby si zlepšil švédčinu, a aby spoznal nových ľudí, vyšiel zo svojej samoty? Neviem, vidím ho po prvý krát. Neusmieva sa, oči ma vážne, nie smutné, ale akési letargické. Po švédsky nevie nič, prišiel len nedávno ako utečenec, zhovárame sa po anglicky. Pýtam sa ho, ako sa mu vo Švédsku páči, čo robí, chodí na jazykové kurzy? Nakoniec príde reč na rodinu. Hovorí o žene a troch deťoch. Pýtam sa, či sú s ním.

Nie, zabili ich všetkých pred tromi mesiacmi.

Díva sa na mňa, keď vyslovuje tie slová a ja sa mu pozerám do očí.

Upieram zrak na stôl, stôl, ktorý počul o vraždách otcov, synov, bratov, o odlúčených rodinách, o prestrelkách,  o vyhrážkach smrťou. Všetko je akési neskutočné, vzdialené, akoby z akčného filmu, stačí nájsť ďiaľkové ovládanie a ocitnem sa naspäť "v realite."

Rukou prechádzam po stole, cítim dotyk dreva.

 Nie, nie je to sen či film, je skutočné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Film roka vyhlásili dvakrát, Oscara má Moonlight (minúta po minúte)

Muzikál La La Land vyhral šesť cien, ale na konci večera sa udial veľký trapas.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.


Už ste čítali?